Moja cesta za víťazstvom

 

     Ako každý človek aj ja mám nejaké to „najväčšie víťazstvo“ v živote . Dlho som rozmýšľala aké. Položila som si túto otázku: Na čo som v živote najviac hrdá? Odpoveď prišla bleskurýchle: Na to, že som sa naučila hrať na heligónku, aj keď som mala chvíle, keď som hranie chcela vzdať.

     Na heligónku som začala hrať, keď som mala 10 rokov. Bolo to skôr rozhodnutie mojej mamy ako mňa, viete, bola som vtedy ešte malá a nezaujímala som sa o hranie na heligónku a ani o žiadny hudobný nástroj. Zo začiatku som sa na hodiny  bála chodiť, no oporou mi bola moja kamarátka, ktorá už vtedy na heligónku hrala 2 roky. Vošla som do triedy, kde už bolo veľa detí a jediný dospelý, ktorý nás učil hrať - náš pán učiteľ. Milo sa na mňa usmial a povedal, nech si sadnem za stôl. Nesmelo som sa posadila a čakala, čo bude ďalej. Priniesol mi malú heligónku, nasadil mi ju a začal vysvetľovať čo je čo. Basy, klapky, mech... Už z toho sa mi pomaly začala krútiť hlava. Ukázal mi aj noty a vysvetľoval, čo  znamenajú. Určite som na to pozerala ako „vyoraná myš“, pretože mi učiteľ povedal : „Neboj sa, tomu všetkému časom pochopíš.“ Neostávalo mi nič iné, len sa pomaly učiť. Vtedy som sa snažila hlavne kvôli mojej mame, ktorá veľmi chcela, aby som hrala. Veľakrát som sa  ulievala, vyhovárala sa.. Prvý rok uplynul nejako tak, že som na hodiny prišla  možno štyrikrát. Na druhý rok sa to začalo zlepšovať. Rodičia mi od našej rodiny požičali heligónku. Bola malá, modrá, ale zato pekná. Prirástla mi k srdcu a obľúbila som si ju – veď to bola MOJA heligónka. Hudbu som začala viac cítiť aj v srdci. Postupom času som začala chodiť  na súťaže. Chodila som neochotne, pretože som sa veľmi hanbila na pódiu a necítila som to tak, že hrám dobre. Tréma ma neopustila ani ďalší polrok. Veľmi som sa hanbila dokonca aj spievať. Doma som si potichu zaspievala, no na krúžku zo mňa nevyšiel ani jeden tón. Mama mi neskôr začala dohovárať, aby som sa tomu venovala, že máme perfektného učiteľa, aby som si ho vážila.. Vtedy som to ešte stále brala na ľahkú váhu. Niekedy som aj dva týždne nehrala. No potom, keď zrejme nastal nejaký „prevrat“ v mojej hlave, tréma ustúpila, cítila som , že chcem hrať a začalo ma to veľmi baviť. Stále som mala svoju malú modrú heligónku, s ktorou som odohrala každé svoje vystúpenie. Začali sme chodiť vystupovať na všelijaké podujatia, čo ma veľmi bavilo. Keď som presvedčila mojich rodičov, že ma to chytilo za srdce, nesmierne ich to  potešilo. Zobrali ma k jednému pánovi, ktorý vyrábal heligónky a povedali, že mi teda tú heligónku kúpia. Bola som celá šťastná a vybrala som si heligónku, o akej som snívala. Keď mi o 3 mesiace prišla, zhodou náhod to bolo presne na moje narodeniny. Nemohla to byť náhoda. Splnil sa mi sen. Najkrajší darček, aký som mohla dostať! Hneď som si musela skúsiť zahrať na heligónke. Bola krásna a nová. Vedela som, že si tú heligónku budem veľmi  vážiť .

     Samozrejme, som sa naučila veľmi dobre hrať, dokonca aj spievam. Veľmi mi  dodáva energiu a silu hrať aj to, keď hráme pre starých ľudí. Majú síce vráskavú kožu a boľavé nohy, no keď hráme, majú iskru v očiach ako zamlada. Presne toto dodáva nám, heligonkárom,  silu hrať ďalej, keď vidíme ako sa to ľuďom páči. Teda, toto je moje najväčšie víťazstvo. Dala som na radu rodičov, prekonala som strach, trému a aj samu seba a vôbec to neľutujem.

 

Monika Kasáková

VIII. A