V mesiaci marec sa zúčastnili žiačky 7. ročníka Monika Kasáková, Miroslava Kubalová a Izabela Kučerová literárnej súťaže Nebuď otrok drog, ktorú vyhlásila TASR. Svojimi emotívnymi príbehmi pekne reprezentovali našu školu.

 

,,Ďakujem...“

            Zavriem oči a na uši si priložím ruky. Krik, čo vychádzal z obývačky znie o niečo slabšie. V duchu sa modlím, aby to nebola realita. Opakujem si to stále dookola. Zase pomaly otvorím oči a z uší si dám ruky do lona. Myslím, že krik ešte zosilnel. Do očí sa mi vrývajú slzy. Potichu si ľahnem  na posteľ a schúlim sa do klbka.
            „No a čo, že fetujem! Pozri sa na seba ako si skončila, hlupaňa jedna!“ kričí môj otec. V skutočnosti sa pojem „otec“ k tomuto človeku vôbec nehodí. Bol to tyran. Je to tyran. Týral mamu a k tomu ešte fetuje a pije. Niekedy ho s mamou nevidíme celé dni. Zvyčajne je v krčme do záverečnej a nie je schopný odpratať sa domov. Tak prespí na lavičke a hneď ráno ide znova nasávať. Počujem, ako sa mama rozplače. Niečo otcovi - tyranovi potichu povie. No to, čo mu povedala, môjho otca ešte viac nahnevalo. A mňa to doslova prekvapilo. „Čože? Moja dcéra? To hovoríš o tom dievčisku, čo ho živím? Aby si vedela, vôbec mi na nej nezáleží! Je takisto hlúpa ako ty!“ rozzúri sa otec. Zrazu počujem ranu. Aha, otec bije mamu. Obleje ma studený pot. Počujem buchnutie dverí. Toto je každodenná rutina. Krik, facka, odchod. Deň čo deň, týždeň čo týždeň. Vstanem z postele a idem za mamou. Slzy mám na krajíčku. No nemôžem sa rozplakať. Musím ostať silná. Musím svoju maminu utešiť. Otvorím dvere a vojdem do našej obývačky. V skutočnosti to je len izba s jednou starou pohovkou, ktorá je prežraná moľami a jedným konferenčným stolíkom, ktorý drží pokope vďaka hrubej lepiacej páske. Ostatný nábytok, čo tu niekedy bol, otec porozbíjal. Zhlboka som sa nadýchla a oprela o stenu. Cítila som, ako sa mi ten hnusný, cigaretový vzduch rinie do pľúc. Rozkašľala som sa. Som silný astmatik. A to v podstate vďaka môjmu otcovi. „Karolínka... ty si tu?“ ozve sa  odniekiaľ mamin hlas. V izbe je šero. Nič nevidím. „Mami? Kde si?“ spýtam sa. „Tu,“ povie a zdvihne ruku. Jej ruka je veľmi chudá a vyblednutá. Vidno, ako na ňu pôsobí jej manžel - môj otec. Rýchlo bežím ku mame. Objímem ju. Jej tvár mám na svojom ramene. Cítim, ako mi niečo nasiakne môj sveter. „Mami... ty... krvácaš?“ spýtam sa. „Ja... neviem...“ odtiahne sa odo mňa a pozrie sa na môj rukáv. Je celý od krvi. „Do frasa! Zrejme mi rozbil nos...“ povie mama a znova sa rozplače. Zrazu sa však zastaví uprostred vzlyku. „Kajka, takto to už ďalej nejde!“ povie mama. „Nejde!“ zakričí ešte raz do prázdna nášho bytu. Akoby si tým chcela dodať sebadôveru. „Mami... a... čo chceš robiť?“ opýtam sa. V bruchu cítim čudné napätie. Mama vstane a zrazu  je z nej cítiť sebaistota. „Kajka, zlatko, zbaľ si všetky veci, všetko potrebné. Ja to isté. Šup, šup...!,“ zavelí mama a vyberie sa do svojej spálne.  „Mami, kde teda ideme?“ spýtam sa netrpezlivo. Otočí sa a pozrie mi rovno do očí. ,,Ty ideš tam, kde si mala byť už dávno. Ideš k svojej babke“ oznámi mi mama. „Ja mám babku?!“ spýtam sa v miernom šoku. „Veď si mi hovorila, že zomrela ešte predtým, ako som sa narodila!“ vysypala som zo seba. Mama si pošúcha spánky. „Zlatko, nechcela som ti klamať... To on..., tvoj otec chcel, aby som ti zatajila moju rodinu. Vyhrážal sa mi, že ak čo i len poviem jedno slovko o mojej rodine, zbije ma tak, že sa nebudem vedieť posadiť na zadok.” povie mama. Tuho ju objímem. „Mami, si neuveriteľne silná,“ zašepkám a vtlačím jej bozk na líce.
            Tu sa možno začína náš nový začiatok. Môj a mamin a mojej babky. Uvidíme, ako to bude, ale všetko je lepšie ako žiť s takýmto feťákom a tyranom! Ale jedno ma naučil. Nikdy nebudem používať také látky ako on. Nechcem byť taká troska! Takže za toto môžem povedať svojmu otcovi „Ďakujem“!

Monika Kasáková, Základná škola Klokočov, Ústredie 976, Klokočov 023 22, 7. ročník

***********************************************************************************************************

Nový začiatok

            Je pekný slnečný júlový deň a ja sa pozerám von oknom na sídlisko, kde sa hrajú deti. Som zatvorená v dvojizbovom byte s matkou, o ktorej sa tak ani nedá povedať. Ešteže doma nie je otec, to by som tu nemohla ani stáť. Určite niekde vymetáva podnik za podnikom. Znova a znova rozmýšľam nad tým, kedy konečne vypadnem z tohto zasmradeného bytu a čo najďalej od rodičov, od tých hrozných spomienok, ktoré som zažila, zažívam a ešte budem zažívať.          
            Ešte päť rokov a budem si pomaly plniť svoje najtajnejšie sny a... „Čo tam toľko robíš?! Hádam nebudeš celý deň stáť pri jednom okne! Padaj upratať, ty dievčisko nepodarené!“, prebudí ma z môjho snenia matkin krik. „Veď už idem”, zamrmlem si popod nos a idem smerom k dverám do malej kuchyne. Čo iné môžem vidieť? Matku, ktorá popíja červené víno a fajčí cigaretu jednu od druhej. Celá izba je zafajčená, no ja už som si zvykla. Vidím na nej, že už je dosť pripitá, a to je iba deväť hodín ráno. Preto sa radšej vyberiem do obývačky niečo upratať. Normálne si niekedy myslím, že namiesto Simony by ma mali volať upratovačka. Hneď, ako prekročím prah dverí, mama na mňa zakričí: „Čo tam ideš robiť?! Poď tu upratať, tam by si sa iba flákala!! Musím na teba dozerať!“ A ja vidím, že sa ku mne približuje. Hneď viem, že je zle. Už je dosť blízko, ani nestačím zareagovať a strelí mi facku na pravé líce. Zaštípe to, i tak sa snažím nerozplakať. Cítim, že sa mi hrnú do oči slzy. No stále stojím pevne. Už mi aj išla niečo povedať, no vzápätí jej zazvoní telefón. To sa už ja pakujem z kuchyne a rozmýšľam, čo je to za spravodlivosť. Z ničoho nič streliť svojej dcére facku? Toto nie je normálne. Počujem, že dovolala a idem sa obliecť. Medzitým mi nepríjemným hlasom hovorí: „Poupratuj pekne až tu nevidím ani šmuhu! Večer sa vrátim.“ Prikývnem a prešľapujem z jednej nohy na druhú. Mama už odišla a ja rýchlo upracem a vyvetrám celý byť. Bojím sa večera, určite prídu obaja opití a nadrogovaní. Bola by som zvedavá, či susedia vedia, čo sa v našej rodine deje. Keď už počujem, že vo dverách štrngajú kľúče, zmocní sa ma panika. Rodičia vojdú do bytu a otec niečo začne hovoriť opitým hlasom, no vôbec mu nie je rozumieť. Schovám sa pod perinu a prosím, teda dúfam, že nevojde do mojej izby. Moja prosba nebola vyslyšaná a on vojde. Odrhnie mi perinu a začne mi škaredo nadávať. To už celá vyklepaná si sadnem na posteľ. No v tom ma už otec začne biť, silno, tak silno, že sa už neudržím a začnem plakať, prosíkať a neskôr aj silno kričať. Kričím tak, aby to počuli všetci, no otec ešte pritvrdí. Medzi tým mu z kapsy vypadne zelené vrecúško s trávou. Stále silno kričím. Keď zrazu začujem v tom hluku niekoho zvoniť a búchať na dvere, otec ma prestane biť a ja uvzlykaná ľahnem a zakryjem sa perinou. Ešte začujem otca: „ Čuš už konečne!“ No ako matka otvorila dvere, vošli dnu policajti. Počula som krik. Potom ma jeden vzal a viedol k nejakej žene. Tá ma vzala a viedla dolu schodmi v sprievode dvoch mužov zákona. Nasadla som do auta a viezli ma smerom do detského domova.
            Vtedy som už vedela, že tam budem viac v bezpečí ako doma.

 

Miroslava Kubalová, Základná škola Klokočov, Ústredie 976, Klokočov, 023 22, 7. ročník

**********************************************************************************************************************&

Žiarlivosť

 

Keď som ešte chodila na strednú školu, mala som tam jednu najlepšiu kamarátku – Mišku. Boli sme naj kamošky už veľmi dlho. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že by nás chcel niekto rozdeliť.

Prišli sme do prvého ročníka, v triede bolo veľa super dievčat, ale jedna si nás nikdy neobľúbila. Robila nám zle, žalovala, vymýšľala si, podkopávala a posmievala sa nám. Raz Miška neprišla do školy, pretože ochorela a jej mama mi povedala, že príde až o týždeň. Nudila som sa, bez Mišky to nebolo ono. Alica využívala, že Miška nebola v škole a začala ma nahovárať, aby som sa s ňou prestala kamarátiť a aby som sa bavila iba s ňou. Nechcela som ju počúvať, ale asi po troch dňoch sa jej to podarilo. Keď sa Miška vrátila, nikto sa s ňou nebavil. Za iných okolností by mi to bolo ľúto, ale teraz som si to nevšímala. Kamarátila sa predsa so mnou celá trieda. No, Miška po čase začala upadať do depresií. Nevšímala som si to. Prestala chodiť do školy, mala porezané ruky, začala fajčiť, piť a dokonca som raz v jej skrinke našla aj nejaké drogy. Nič také ako cigy alebo alkohol, normálne tvrdé drogy!! Vedela som, že je to kvôli mne, ale nechcela som prísť o všetky ostatné kamarátky. Prestala som to riešiť. Až jedného dňa sa mi všetko to dobré zrútilo. Dozvedela som sa, že Miška ZOMRELA. Bola závislá na drogách a nakoniec to došlo tak ďaleko, že zomrela! Kvôli mne! Všetky tie „super” kamošky som stratila a až príliš neskoro som zistila, že Alica to urobila naschvál. Od toho dňa som ju úplne znenávidela! Nemohla som to tam už vydržať a preto som mamu presvedčila, aby sme sa odsťahovali. Teraz som už dospelá, ale na Mišku nikdy nezabudnem a nikdy si neodpustím, že som sa s ňou prestala kamarátiť!

Týmto príbehom som chcela povedať, že drogy sú veľmi nebezpečné a môžu viesť až k smrti! Nikdy s nimi nezačínajte!

 

Izabela Kučerová, Základná škola Klokočov, Ústredie 976, Klokočov 023 22,               7. ročník